Elle na cestách

Budík je tu zbytočný, jelene to so zachovaním rodu myslia vážne a ich rev by zobudil aj polomŕtveho. Ručanie sa ozýva z rôznych strán, ťažko určiť odkiaľ presne, najprv mám dojem, že sa blíži, potom zas vzďaľuje, no a o chvíľu už vôbec netuším a tak sa radšej balíme a sledujeme čas. Je to presne 5 hodín do najvýchodnejšie položenej slovenskej obce, to znamená minimálne zastavenia, rýchle tempo a občerstvovanie za pochodu. Sama som prekvapená, že ma nič nebolí, 40km prejdených počas posledných dvoch dní nijak špeciálne necítim a  teším sa na to, čo dnes uvidíme a koho stretneme. Českí chlapci aj poľské decká sa len preberajú, zaželáme si pekný deň a vyrážame. Batoh má prijateľnú váhu a neviem sa dočkať čerstvých čučoriedok, vďaka tomu, že včera sme dojedli posledný krajec chleba, už nám ani nič iné nezostáva. Značka začína strmým stúpaním, za chvíľu už máme svoje tempo a vyzerá to znova na krásny slnečný deň. V lese občas niečo šuchne, slnko sa derie pomedzi husté stromy a už s...

Ráno je krásne, hoci je polovica septembra, vôbec necítiť chlad a noc v útulni by bola bezchybná, ak by sme tam boli sami. Útulňa má horné poschodie, kde je miesto pre dvoch, teoreticky aj troch spáčov, dole by sa zas zmestilo aj 8 dobrých ľudí. No bohužiaľ sa naplnili varovania odtiaľto a tak nám celú noc spríjemňovalo cupkanie, škrabot a občasné zapišťanie. Viete aké to je keď si kýchne plch? My už áno. Voda v studničke preberie lepšie ako dvojité espresso a po zbalení sa vydávame po hranici, stále sledujeme hraničné kamene, čísla sa znižujú a my si môžme vychutnávať raňajky. Čučoriedky rastú takmer všade, ak by sa niekomu minuli zásoby, v týchto lesoch by určite od hladu neumrel. Za chvíľu máme všetky prsty fialové, zastavujeme sa tam, kde sú najväčšie a kde sa nie je treba príliš skláňať, predsa len, batohy sú stále ťažké. Cestička je vlastne hraničná čiara, tak sa dá vidieť ten rozdiel, ako sa obe krajiny rozhodli naložiť s lúkami; poľské sú plné kríkov brusníc a čučo...

Ako dlho trvá asi cesta do najvýchodnejšej obce Slovenska? A ako to tam vôbec vyzerá? Bude dobré počasie? Čo keď nestihneme autobus? Nezmizne nám auto? Aj to boli otázky, ktoré sme si kládli pred odjazdom. Predpoveď počasia bola skvelá, zbaliť sa problém nebol, nádrž takmer plná a tak sa mohol predĺžený víkend začať. Čakalo nás niečo cez 500 km v aute a neskôr 55 km po vlastných cez Bukovské vrchy v Národnom parku Poloniny, ktorému sa hovorí aj park tmavej oblohy. Nie je takých veľa, na skok sú aj ďalšie, necelých 18tis.km na Nový Zéland alebo len 4tis do Španielska. Auto je bezpečne odstavené pred Tescom, autobus sme zmeškali, ale v zálohe je číslo na taxík. Ak si radi nechávate to najlepšie na záver ako my, je jasné odkiaľ sa vyráža. Osadné je malá, pokojná dedinka, kde sa určite všetci dobre poznajú, mačky si vyhrievajú kožuchy na kamenných plotoch, psi brešú kedy sa im zachce a na všetko dozerajú okolité lesy. Cesta zo Sniny do Osadného je veľmi úzka a k...