Ráno je krásne, hoci je polovica septembra, vôbec necítiť chlad a noc v útulni by bola bezchybná, ak by sme tam boli sami. Útulňa má horné poschodie, kde je miesto pre dvoch, teoreticky aj troch spáčov, dole by sa zas zmestilo aj 8 dobrých ľudí. No bohužiaľ sa naplnili varovania odtiaľto a tak nám celú noc spríjemňovalo cupkanie, škrabot a občasné zapišťanie. Viete aké to je keď si kýchne plch? My už áno.
Voda v studničke preberie lepšie ako dvojité espresso a po zbalení sa vydávame po hranici, stále sledujeme hraničné kamene, čísla sa znižujú a my si môžme vychutnávať raňajky. Čučoriedky rastú takmer všade, ak by sa niekomu minuli zásoby, v týchto lesoch by určite od hladu neumrel. Za chvíľu máme všetky prsty fialové, zastavujeme sa tam, kde sú najväčšie a kde sa nie je treba príliš skláňať, predsa len, batohy sú stále ťažké. Cestička je vlastne hraničná čiara, tak sa dá vidieť ten rozdiel, ako sa obe krajiny rozhodli naložiť s lúkami; poľské sú plné kríkov brusníc a čučoriedok, lieta tam hmyz a tá slovenská je pokosená, na mnohých miestach vysušená, niekde aj akoby vypálená. Hoci je to stále to isté územie národného parku, máme pocit, že sa to celé delí a ak vie niekto, čo je za tým, dajte vedieť v komentároch.
 |
| Slovensko : Poľsko |
 |
| na Slovensku v Poľsku |
Je piatok a stretávame o čosi viac turistov ako včera, vo štvrtok bol sviatok a tak sme zjavne neboli jediní čo si urobili predĺžený víkend a tak hádame, či najbližšia skupinka odzdraví "cześć", "ahoj", alebo "čaute". Hovorí sa, že v Bukovských vrchoch sa dá stretnúť zubor, medveď, vlk a dokonca aj los. Kvôli riedkemu osídleniu v okolitých dedinách sme čakali množstvo zveri a divočinu, zjavne podobné informácie prilákali ostatných a tak sa musíme často uhýbať iným turistom, dokonca na malej vyhliadke je čakačka na odfotografovanie si výhľadu.
Na tento obed som sa špeciálne tešila, podáva sa lososové rizoto s hubami, je to praktické, príprava trvá 12 minút a chutí to skvele. Minulý rok sme už mali so sebou takýto typ jedla a tak to ani teraz nemohlo chýbať. Dôležité je mať so sebou dosť vody, je potrebné naliať dovnútra pol litra a už len čakať kým sa to celé ponorí, vybuble, zovrie a môže sa podávať. Za to kúzlo môže samoohrevný systém. Jediná chyba bola, že sme sa spoliehali na studničky popri ceste, posledné týždne ani tu príliš nepršalo, takže boli takmer úplne vyschnuté. O to viac chutili ďalšie čučoriedky a nevedeli sme sa dočkať príchodu k útulni a čerstvej vody zo studničky.
Čím sme bližšie k útulni, tým sa premávka zhusťuje a máme obavy, aby sa nám ušlo aspoň jedno miesto. Noc by sa dala prežiť len tak v spacákoch, ale mať strechu nad hlavou je predsa len príjemnejšie a tak zrýchlime a dúfame, že budeme mať šťastie.
Smädní, hladní a aj dosť unavení dorazíme na miesto ako prví. Útulňa je presne taká istá ako v prvú noc, obe boli postavené namiesto pôvodných nedávno, aj keď sú skromnejších rozmerov, úplne postačujú a tak si opäť "rezervujeme" hornú časť a objavujeme okolie.
Prameň je iba minútku od chaty, ďalší prístrešok s lavičkami je tiež len pár metrov vedľa, podľa množstva odpadu a sklenených fliaš tam musela byť nedávno veľká zábava. Hneď ako naplníme fľaše, zakladáme oheň a postupne prichádza zvyšok. Dnes to bude medzinárodné. Mladý slovenský pár, ktorý sme spoznali už deň predtým, dvaja chalani z Čiech a päť poľských teenagerov. Tí vyzerali trochu vydesení a skúšajú to anglicky, keď ich uistím, že je tu určite dosť miesta pre všetkých ukľudnia sa a rozložia veci. Nakoniec spíme vnútri len my dvaja a poľská skupina. Keď si všetci zjedia večeru, sedíme pri ohni a sledujeme vychádzajúci mesiac. Práve v ten večer bolo možné pozorovať zatmenie mesiaca. Stromy sú tu príliš husté a nepomôže ani keď skúsime zájsť na lúku. Mesiac síce vidieť bolo, ale zatmenie nikde. Ak by niekto šiel okolo a videl 6 ľudí s čelovkami len tak uprostred vysokej trávy ako má hlavy otočené k oblohe, ktovie, čo by si pomyslel. Česi si povedali, že keď už prešli tých 500 km až sem, doprajú si dobré jedlo aj pitie. Cestoviny s tuniakom, cuketou a domácou paradajkovou omáčkou v ešuse im ticho závidím, dokonca sa podelili aj s fľašou Becherovky a tak poľská mládež prvý krát ochutnáva bylinkovú chuť, hovoríme si aké plány má každý z nás na zajtra a vymieňame tipy na fajn miesta po Slovensku. Počuli ste už o tomto termálnom prameni? Keď pôjdete okolo, určite si to nenechajte ujsť. Pár glgov z becherovky nás príjemne zahreje a parádny deň sa ani nemôže skončiť lepšie.
Ďalší a vlastne aj posledný deň bude najkratší. Hoci vzdialenosť, ktorú prejdeme nie je až tak krátka, budeme sa ponáhľať aby sme v dedine, kde sa hrebeňovka končí stihli jediný autobus. Ten chodí tak zriedkavo, že ak zmeškáme jeden, druhý ide o 5 hodín. Preto si dávame dobrú noc a dúfame, že plchy si dajú tentokrát pohov.
Dobrú noc všetkým.
Komentáre
Zverejnenie komentára