Zubry, priehrada a servis

Ak si chcete niekde v Snine nechať auto, pred Tescom je to bezpečná voľba. Citroën, ktorý už má najlepšie roky za sebou, stojí presne tam kde má, času je dosť a tak vymýšľame, čo sa dá ešte vidieť. Vyhráva to neďaleká obrovská vodná nádrž, keď ju pred 30 rokmi začali stavať, ľudia boli nútení opustiť svoje domovy, presídliť sa do mesta a dediny boli neskôr z mapy vymazané.

Starina dostala názov podľa dediny, ktorá už teraz leží na jej dne, dokonca je o tom aj nakrútený dokument, oplatí sa vidieť to ako ľudia spomínajú ako sa im tam žilo a mne ich je trochu ľúto. 

Jediný problém je, že vodná priehrada slúži ako zdroj pitnej vody pre celý región, celá oblasť je chránená a nepustia tam každého. No neprešli sme osem hodín preto, aby sme to nevyskúšali. Každý koho sme sa opýtali, hovoril o povolenkách, ktoré vydávajú na úrade. Majú ich tiež rodáci a potomkovia, ktorí vďaka nim môžu vojsť a vrátnik im bez problémov otvorí rampu. Dopočuli sme sa, že presne v týchto dňoch by sa mala v jednej zo zaniknutých dedín konať akcia, a variť guľáš, čo nám dáva o dôvod viac sa tam nejak dostať. Miestni ľudia sú ústretoví, keď sme už tesne pred rampou, vrátnik si zapíše ŠPZ a nerobí zbytočné problémy, vraj keď už sme zďaleka, pustí nás. Nádrž sa rozprestiera na ohromnej ploche, po štrkovej ceste sa trmácame vyše 15 minút, kým sa naskytne pohľad na vodnú hladinu. Keď sa dostaneme ešte ďalej, cestu lemujú samé divoké jablone a postupne sa kde-tu vynárajú maringotky, pozostatky pôvodných domov, rôzne prístrešky a iné svojpomocne postavené chatky. 

Stavať sa tu oficiálne nemôže, tak si ľudia vynaliezavo našli spôsob ako odísť z mesta a užívať si pokoj. Veľká Poľana je jedna zo siedmich dedín, ktoré už neexistujú, ale predsa sa tu dá všeličo vidieť. Odjakživa sa mi páčia staré cintoríny, tu je zachovaný jeden obecný, ktorý je spojený s vojenským, ten je venovaný padlým vojakom v prvej svetovej vojne, spolu s rotundou a ruinami kostola. Pri vchode na cintorín je tiež studňa, tá bola kedysi súčasťou fary, natrafili na ňu náhodou a stále je plná vody, škoda len, že vedro už plní len dekoračnú funkciu. 

Bežným autom sa dá ísť po hlavnej ceste bez problémov, aj keď štrk a diery nedovoľujú ísť úplne rýchlo je to stále akurát na pozorovanie okolia. Na hranici lesa a lúk vidíme množstvo prístreškov, odkiaľ by sa dali skvele pozorovať čriedy zubrov. Je celkom horúce poobedie a šanca ich vidieť teraz je mizivá, to je ďalší dôvod prečo si na takýto výlet vyhradíme určite v budúcnosti viac času. Zvuk motora by ich mohol vyplašiť, na bicykli by sme boli nenápadnejší, bolo by to praktickejšie a mohli by sme preskúmať cyklochodníčky, ktorých je tu pomerne dosť. Zubre boli v minulosti rozšírené po celej Európe, no lov ich skoro všetky vyhubil, tu sa snažia po 500 rokoch o ich znovu-navrátenie a vypustili čriedu do okolia Stariny. Držme im palce aby ich počty len stúpali!

Guľáš sa ešte len pripravuje. Podávať sa má zajtra, po slávnostnej omši, aspoň zahliadneme ako sa práve krájajú zemiaky a cibuľa, nič sa nedá robiť, dáme si ho niekde po ceste na salaši. Tak ako sme vošli musíme aj vyjsť, cestou stretneme niekoľko áut aj cyklistov, dokonca vidíme ľudí ako nesú plné ruky hríbov. Sú na ľahko a vyzerá to tak, že ich zbadali z auta, vošli do lesa a vyzbierali toľko aby im to nepopadalo z rúk. Keďže nás čaká asi 7 hodín v aute, nebol by dobrý nápad robiť to isté a tak sa pomaly vraciame naspať. Využívame to, že len 10 minút odtiaľ je dedinka v ktorej stojí cerkva, vchod je tak nenápadný, že ho museli označiť. Hoci je dom úplne opustený, rastie tam také dobré hrozno, že si berieme na cestu každý jeden strapec a keď dom obídeme zboku zbadáme kostolík. 

Podvečer je tu a my sa musíme pohnúť ďalej, aby sme prišli domov nie úplne v noci, cesty by mali byť celkom prázdne a sprcha po troch dňoch padne obom veľmi dobre. Popri ceste smerom do Sniny sa predsa ešte posledný krát zastavujeme, motor necháme bežať, aby sme sa príliš nezdržiavali. Je tu autobusová zastávka a pri nej je niečo čo vyzerá ako miniatúrne múzeum. V kameňoch sú vyryté mená podľa toho komu sú venované a pri každom je príbeh o osobnostiach z tohto kraja; spisovatelia, historici, umelci...

Nie vždy sa nám kazí auto, ale keď sa to stane, je to zásadne päťsto kilometrov od domu :-/ Motor stále beží, no pri cúvaní hneď skape a potom... nič. Po otočení kľúčika to trochu pípne, ale nenaštartujeme. Pod kapotou je teplota, že by som si tam mohla pripraviť volské oko a tak sedíme a čakáme či nepomôže vychladnutie. Vonku začína popŕchať, z lesa počuť jelene a máme obavy či sa nepokazilo niečo, čo sa bude ťažko opravovať.   Po pár minútach zúfalého otáčania kľúčom Martin volá kamarátom a oni dávajú tipy, čo sa mohlo stať. Vraj to môže byť zadretý motor, v tom momente nám je jasné, že dnes to ešte bude dlhý večer. Ruky bozkávam Telekomu, že tu má signál a skúšam googliť autoservisy v okolí. Je sobota večer  a nebude ľahké dovolať sa, ale vyskúšať to musíme. Najbližšie je pneuservis v Stakčíne, kde to zdvihne automechanik, po opise problému nám poradí, aby sme skúsili zohnať štartovacie káble a overili či nám nevypovedala baterka. Ďalšiu asi polhodinu, stopujeme autá a prosíme o pomoc. Starší pár, čo stojí na zastávke sa ochotne ponúka, že nás roztlačí, ale to  by príliš nepomohlo a tak sa nad nami zľutuje pán, ktorý síce káble nemá pri sebe, ale obratom zbehne po ne do dediny a situácia vyzerá trochu pozitívnejšie. Baterka sa nejaví ako chybná a tak neostáva nič iné, len odtiahnuť auto niekam bližšie k mestu. Pán, čo zohnal káble nás teda na lane odtiahne až pred pneuservis, jeho skromnosť nás šokuje a keď si vypýta len 5 euro, radi mu dáme dvojnásobok. Chalan-automechanik nám prisľúbi, že sa pozrie na auto hneď v nedeľu ráno. Je už šero, sobota večer, auto pokazené, my unavení, trochu špinaví, uprostred malej obce na východe, kde nepoznáme nikoho. Skúšame nájsť ubytovanie a hneď vedľa autoservisu jedno ponúkajú. Nepoteší nás, ale fakt, že túto sobotu je v obci svadba a tak majú plné, okrem toho je tu ešte hotel, ktorý zas naplnili účastníci zrazu historických vozidiel. Posledná šanca je číslo na taxík, ktorý nás viezol v prvý večer a tak sa vezieme do Sniny, pohľadať hotel alebo penzión na túto noc. Nejak nesledujeme to, kam presne ideme a to, že nás priviezol pred najdrahší hotel v celej Snine sa dozvieme až na ďalší deň.

Bol to dlhý deň. Izba č. 209, horúca sprcha, teplá večera a dve borovičky nám trochu zlepšia náladu.
Ráno nás čaká pozitívny telefonát od mechanika. Auto je pojazdné, vymenený jeden káblik s poistkou a auto nám ešte k tomu priviezol pred hotel. A cena? 10€! S radosťou mu nechávame 20€ a frčíme domov. Cestou sa ešte zastavíme na Spišskom hrade a žalúdky naplníme na salaši pri Ružomberku. 

O Poloninách sa hovorí, že skôr ako na ľudí, tam človek narazí na stopy medveďov a vlkov. Nám sa to nepodarilo a tak už teraz vieme, že sa tam určite vrátime. Takáto turistika človeka fyzicky unaví, avšak tie zážitky a psychický reset je na nezaplatenie.

A odporúčame aj Vám!