Zvyčajne mám problém sa zbaliť na víkend, stále rozmýšľam, či som náhodou niečo nezabudla a preto radšej kontrolujem tašky aj viackrát. Nakoniec to skončí tak, že nejakú blbostičku, ako pilník alebo zubné kefky vždy zabudnem. Takže ísť niekam na štyri týždne a uistiť sa, že fakt máme všetko potrebné nebolo jednoduché. So zhromažďovaním výbavy sa začalo dva-tri týždne pred odchodom. Základné veci ako nafukovacia karimatka, teplejší spacák, varič, ešus, plynové bomby, príbor, závetrie (predtým som netušila, že niečo také vôbec exituje, je to taká hliníková ohrádka k variču proti vetru) nožík, šálky a ostatné kemperské potreby sa objednali cez net. Na žufanu, sa ale pozabudlo, polievky sa preto skôr liali ako naberali.
Stan sme požičali a boli cvične rozložiť na záhrade, v auguste, v čase keď bolo asi 35 stupňov v tieni. To bol prvý a posledný krát kedy sa nám ho podarilo rozložiť tak, že vyzeral pekne symetricky a neťahalo ho do prava. Termo spodky, návleky na boty do snehu, nátelník z merino vlny, pršiplášť a neprefúkavú bundu sme vychytali v dobrej akcii, lebo veď kto potrebuje teplé veci počas tropických teplôt. Objednalo sa aj turistické jedlo (to je také čo sa zaleje horúcou vodou, prípadne sa len zvonku ohreje a môže sa konzumovať), rôzne druhy, aj také čo sme predtým neokoštovali, aby sme nejedli dokola to isté. Pre istotu sme požičali turistické palice, ktoré slúžili celý čas ako skvelá zbytočnosť, ktorá sa prekladala z kufra hore-dole vždy keď sme spali v aute. Plavky dopadli podobne. Najodvážnejšia chvíľa bola, keď som skúsila aká je voda v mori a vyzula sa, členky mi takmer odpadli a prsty som si necítila dobrých 15 minút. Ľadové medvede by si určite prišli na svoje. Dáždniky zažiarili až raz ako prístrešok pre varenie obeda počas mrholenia.
Starý fotoaparát som predala cez bazoš a pár znalcov fotografie mi odporučilo nový foťák, takže aj fotiť bolo konečne s niečím novším. Chcela som niečo menšie, čo nebude zavadzať, nebude to mať tri kilo a bude sa s ním jednoducho narábať. Powerbanka, druhá reflexná vesta do auta, usb naplnené s mp3kami aby bolo veselo, v servise dostalo auto nové brzdy, požičaná bola aj navigácia a to sa už pomaly zroadtripovatielo.
Vlastne všetko vymenované máme doteraz, a bude dúfam slúžiť na veľa ďalších výletoch. Čo sme ale museli dobre naplánovať bolo jedlo a všetko to čo so sebou budeme brať a postupne po ceste konzumovať. Opäť som to skúsila cez tabuľky, ale hneď pri prvom dni ma to omrzelo a tak sme skúšali tipovať, koľko toho asi zjeme a vypijeme počas mesiaca. Kto sa nudí, odporúčam si to vyskúšať, bola sranda vidieť všetky tie zásoby pokope a za chvíľu sa kuchynský stôl menil na sklad všetkého možného. Kuře na paprice, francúzske a mušličkové sáčkové polievky, konzervy (Lidl má supr vepřové mäso), kuskus, Májka, Pali paštiky, cestoviny, klobáska, saláma, čokolády, ovsené kaše, šumivé vitamíny, tatranky, liny, klokanky, kofoly, sirup, pivká, domáca marhuľovica a tatranský čaj príchuť šípka a rakytník bol lahodný. Vziať bolo treba papierové vreckovky, prací gél, jar na riad, a tiež utierky, chňapka, varecha, panvica, termoska, koreniny, cukor, čaj, koťogo a nemohla som si predstaviť byť mesiac bez kávy, tak som si namlela do zásoby a vzala so sebou do pohára.
Priznávam, že som aj s instantnou kombinovala, keď bolo najhoršie a ponáhľali sme sa. Pointa bola zobrať všetko trvanlivé zo sebou a dokupovať len potraviny, čo sú najlepšie čerstvé – pečivo, mlieko, vajíčka, maslo atď. No a teraz si to skúste predstaviť všetko na kope, halabala na stole. Fajnový chaos, ale hlavne sa mi toho zdalo strašne veľa. Omyl. Opäť. Keď sa na to spätne pozrieme, zhodli sme sa, že všetky odhady treba tak o 20% navýšiť, keďže na konci tretieho týždňa sme sa už začali obávať ako z tých zásob vyžijeme a nejaké drobnosti sme museli dokúpiť. Lahodná slovenská horčica sa nedá porovnať s tou ich nasládlou čudnou, ale čo sa dalo robiť. Hlad je veľký učiteľ. Nebola to neriešiteľná situácia, ale dalo sa tomu ľahko predísť, ak by sme doma vzali o kúsok z každého viac. Najlepšie bolo, keď sa minul cukor do čaju a pamätám si na výraz Nórky v strednom veku ako na mňa zazerá po tom ako som si vzala štyri cukre ku kapučínu v jej pekárni :). To isté sme robili na pumpách.
Perfektné na Nórsku je, že sa tam riadia odpradávna starým zákonom, že sa ľudia môžu voľne pohybovať v prírode, využívať zdroje, ale to všetko s rozumom a nepoškodzovať súkromný majetok, dbať na prírodu a miesto zanechať v takom stave ako ho našli.
To bola investícia za sto bodov. Slovenské čučoriedky zbožňujeme a hneď v prvé dni sme česák preverili a nesklamal. Za moment sme mali nazbierané za misku a už sme chrochtali a napchávali sa až kým nám neofialovel celý jazyk.
Brusnice tam výkukali tiež, a k tomu malé čierne bobuľky, ktoré sme nikdy predtým nevideli (volajú sa crowberries, nenašla som slovenský preklad, po česky to je vraj šicha), boli trpké, vnútri šťavnaté, také malé kríčky, ale na čučoriedky sa nechytali. Po prvom úspešnom zbere čučoriedok popri ceste, sme už potom pravidelne pozerali do lesa, alebo v okolí keď sme sa niekde zastavili, či nezbadáme a ak áno už sa vyberal česák.
O soboch by sa sem hodila parádna anekdota, no faktom je, že sme ich videli žalostne málo. Teda, ja som mala asi trochu väčšie očakávania a doplatila som na ne. Počet značiek *pozor sob/pozor los* pri ceste značne prevýšil počet živých, na vlastné oči videných. Neviem, či sa vždy na noc vyberú na potulky, ale za bieleho dňa ich nebola šanca vidieť. Vlastne, všetky soby čo sme stretli boli vo Švédsku a to počas prvých dní, keď sme prakticky len šli na sever s minimom zastávok. Dvaja menší fešáci pri ceste, kvôli ktorým sme sa otáčali na ceste aby som si ich odfotila, potom menšie stádo v národnom parku Abisko vo Švédsku ako sme prechádzali po turistickom chodníčku a napokon malé múzeum o pôvodných obyvateľoch s rezerváciou, kde ich žilo len niekoľko kusov. Pohybujú sa v čriedach a majú radi svoj kľud, takže sa im nedivím, že ľudom sa moc neukazujú.
O zvieratách, čo sme ešte videli, čo sme ochutnali, ale aj o turistoch na cestách, zas inokedy.
Komentáre
Zverejnenie komentára