Preskočiť na hlavný obsah

Sever, tabuľky a zbytočnosti




O Nórsku som mala pár základných informácií, a ako to zvyčajne býva, začala som si zisťovať fakty až keď bolo jasné, že to bude tohtoročná destinácia na "väčšiu dovolenku". Na menej ako 3 týždne sa tam chodiť neoplatí, termín bol strategicky vybratý na koniec augusta, chvalabohu slovenské sviatky vyšli v roku 2017 mimoriadne priaznivo (tri sviatky a všetko cez pracovný deň znamená menej minutých dovolenkových dni). Tiež sme odolali prehováraniu našich mám, nech "tak ďaleko nejdeme". Neviem ako vy, ale ja si vždy na konci roka starostlivo prezriem ako vychádzajú všetky sviatky v ďalšom roku, ktoré by sa teoreticky dali využiť na predĺžené víkendy a potom okolo toho plánujem výlety.

Pred niekoľkými rokmi sme boli na predĺžený víkend v Osle, to ale samozrejme neznamená, že keď navštívim hlavné mesto viem o krajine všetko. Viem, že existujú zberači pečiatok do pasov a keď ich to robí šťastnými ja to rešpektujem, ale neviem si predstaviť povedať, že poznám akúkoľvek krajinu len po pár dňovej návšteve.


Na plánovanie a organizovanie cesty, alebo aj bežných vecí rada používam Excel a tabuľky, kde sa všetko dá prehľadne zapísať a zanalyzovať. Hlavný problém, ktorý bolo treba vyšpekulovať bola logistika. Jedným z cieľov boli ostrovy - Lofoty, ktoré ležia za hranicou polárneho kruhu, čiže poriadne ďaleko



Pôjdeme lietadlom na sever Nórska a potom požičiame auto? Alebo radšej zaletieť do Dánska, ktoré je o čosi lacnejšie a prenajmeme auto tam? Alebo dokonca pôjdeme už z domu autom?

Tabuľky nesklamali a na celej čiare vyhrala posledná možnosť - ísť zo Slovenska vlastným autom a vyhnúť sa tak všetkým poplatkom za prenájom a ďalším komplikáciám. Od toho momentu, sme náš výlet mohli oficiálne nazývať roadtrip. Ani jeden z nás nebol predtým na tak dlhej (čo sa týka vzdialenosti a času) ceste autom. Spätne sa to ukázalo ako najlepšia vec, dalo nám to oveľa väčšiu voľnosť a slobodu v plánovaní programu a zastávok, ľahšie sa balilo a celkovo to bolo čosi nové a vzrušujúce.

Mám rada výlety kde sa dá toho veľa vidieť a zažiť, ale zároveň nevyjsť pritom na mizinu. Zásadné bolo odhadnúť výdavky čo najpresnejšie a skúsiť sa čo najlepšie pripraviť.

Takmer pri každom jednom blogu sa spomína ako je Nórsko drahé a ceny sú šialené. Nemýlia sa. V pár prípadoch, to je dokonca slabé pomenovanie. Od ľudí, čo už Nórsko precestovali, sme získali plno dobrých rád, čo si vziať a čo radšej nechať doma, čo tam nenosiť vôbec, alebo čo nám bude na obtiaž.




Vedeli, ste, že nie je nič horšie ako držať studenú plechovku piva v stane keď je vonku 5 stupňov. Neberte si ich tam dvanásť. Radšej si treba zbaliť dobrú domácu vysoko percentnú pálenku. Poučili sme sa, že liter je asi tak na týždeň a tatranský čaj sa míňa extrémne rýchlo, hlavne keď si ho dáte každý večer pred spaním, na oslavu ďalších prejdených kilometrov.

Viac o omyloch, dokúpenej výbave ale, aj o čučoriedkach a soboch pri krajnici, nabudúce.

Komentáre

Obľúbené príspevky z tohto blogu

Zubry, priehrada a servis

Ak si chcete niekde v Snine nechať auto, pred Tescom je to bezpečná voľba. Citroën, ktorý už má najlepšie roky za sebou, stojí presne tam kde má, času je dosť a tak vymýšľame, čo sa dá ešte vidieť. Vyhráva to neďaleká obrovská vodná nádrž, keď ju pred 30 rokmi začali stavať, ľudia boli nútení opustiť svoje domovy, presídliť sa do mesta a dediny boli neskôr z mapy vymazané. Starina dostala názov podľa dediny, ktorá už teraz leží na jej dne, dokonca je o tom aj nakrútený dokument , oplatí sa vidieť to ako ľudia spomínajú ako sa im tam žilo a mne ich je trochu ľúto.  Jediný problém je, že vodná priehrada slúži ako zdroj pitnej vody pre celý región, celá oblasť je chránená a nepustia tam každého. No neprešli sme osem hodín preto, aby sme to nevyskúšali. Každý koho sme sa opýtali, hovoril o povolenkách, ktoré vydávajú na úrade. Majú ich tiež rodáci a potomkovia, ktorí vďaka nim môžu vojsť a vrátnik im bez problémov otvorí rampu. Dopočuli sme sa, že presne...

Zberači, baliči a kávopiči

Zvyčajne mám problém sa zbaliť na víkend, stále rozmýšľam, či som náhodou niečo nezabudla a preto radšej kontrolujem tašky aj viackrát. Nakoniec to skončí tak, že nejakú blbostičku, ako pilník alebo zubné kefky vždy zabudnem. Takže ísť niekam na štyri týždne a uistiť sa, že fakt máme všetko potrebné nebolo jednoduché. So zhromažďovaním výbavy sa začalo dva-tri týždne pred odchodom. Základné veci ako nafukovacia karimatka, teplejší spacák, varič, ešus, plynové bomby, príbor, závetrie (predtým som netušila, že niečo také vôbec exituje, je to taká hliníková ohrádka k variču proti vetru) nožík, šálky a ostatné kemperské potreby sa objednali cez net. Na žufanu, sa ale pozabudlo, polievky sa preto skôr liali ako naberali.  Stan sme požičali a boli cvične rozložiť na záhrade, v auguste, v čase keď bolo asi 35 stupňov v tieni. To bol prvý a posledný krát kedy sa nám ho podarilo rozložiť tak, že vyzeral pekne symetricky a neťahalo ho do prava. Termo spodky, návleky na boty do sneh...

Čučoriedky, plch a česi

Ráno je krásne, hoci je polovica septembra, vôbec necítiť chlad a noc v útulni by bola bezchybná, ak by sme tam boli sami. Útulňa má horné poschodie, kde je miesto pre dvoch, teoreticky aj troch spáčov, dole by sa zas zmestilo aj 8 dobrých ľudí. No bohužiaľ sa naplnili varovania odtiaľto a tak nám celú noc spríjemňovalo cupkanie, škrabot a občasné zapišťanie. Viete aké to je keď si kýchne plch? My už áno. Voda v studničke preberie lepšie ako dvojité espresso a po zbalení sa vydávame po hranici, stále sledujeme hraničné kamene, čísla sa znižujú a my si môžme vychutnávať raňajky. Čučoriedky rastú takmer všade, ak by sa niekomu minuli zásoby, v týchto lesoch by určite od hladu neumrel. Za chvíľu máme všetky prsty fialové, zastavujeme sa tam, kde sú najväčšie a kde sa nie je treba príliš skláňať, predsa len, batohy sú stále ťažké. Cestička je vlastne hraničná čiara, tak sa dá vidieť ten rozdiel, ako sa obe krajiny rozhodli naložiť s lúkami; poľské sú plné kríkov brusníc a čučo...