Kto nestretol na ceste ovcu, akoby v Nórsku ani nebol. Netušila som, že ich bude až toľko. Robili nám spoločnosť takmer na každom kroku. Na pláži sa motali okolo stanov, ich bobky boli roztrúsené na lúkach, békanie a cingot zvonov sa ozýval údoliami. Rady odpočívali na krajniciach, vedľa cesty, v strede cesty, alebo ladne sa prechádzajúce po lúkach a skalách. Nikto ich nepasie, sú celú sezónu voľne pustené a užívajú si čerstvú trávu na kopcoch, kde by aj náš kamzík mal čo robiť. Keď sa sezóna chýli ku koncu, ovečky sa naženú späť na farmy, kde pre zmenu dostanú exkluzívne seno. Celkom pohodový život, pri pohľade na ne, bolo hneď jasné, že vyzerajú spokojne a nič im nechýba. Vraj ich je až dva milióny kusov, ktoré sa každoročne voľne pasú a vytvárajú malé čriedy, kde sa dobre poznajú a presúvajú sa vždy tam kde je pastva najchutnejšia. Biele, hnedé, ale aj čierne, so zvonami a výrazmi v tvári, ktoré sa menili, podľa toho či sme ich v niečom dôležitom vyrušili, alebo sa niekam ponáhľali. Značky „pozor ovca“ neboli pri ceste žiadna výnimka. Riziko stretu auta a ovce bolo určite vyššie ako u soboch, ktoré sú bojazlivejšie. Občas sme narazili aj na kravky, tým patrila celá cesta a predbehnúť ich bolo nemožné. Asi aj preto bola na cestách maximálne 80ka.
Nórske lososy pozná každý. V Lidli aj Tescu sa dajú kúpiť no a tak sme sa rozhodli, že si musíme pár nachytať a vyskúšať ako chutia čerstvé. Porovnať ten rozdiel a uloviť si večeru tak, ako sa to robievalo kedysi, bol náš plán a tak sme si zaobstarali udicu, háčiky a zbalili dve konzervy kukurice. V mori si môže ktokoľvek nachytať čo len chce, nie je potrebný žiadny lístok ani poplatky a miestni to hojne využívajú. Naša udica skôr pripomínala hračku z dráčika, ale keď všetci tvrdili, že rybu tam chytí aj slepý po tme, tak sme si verili. Pri prvej možnej príležitosti sme teda vybrali bonduelle, uviazali silón a nahodili. Ledva som stihla spustiť nahrávanie videa, silón sa zatriasol a Martin vytiahol rybičku, ktorá sa ako prvá ulakomila na kukuricu. Boli sme nadšení, že ryby berú a tak sme ju nechali chvíľu plávať v malej štrbine medzi skalami, nech sa z toho šoku tiež spamätá. Keď sme na ňu bližšie pozreli, zhodli sme sa, že je príliš malá na panvicu a bude rozumnejšie ju pustiť a chytiť trochu väčšiu. Chyba. Táto mini rybka bola prvý aj posledný úlovok v Nórskom mori.
Mám podozrenie, že naša vypustená rybka informovala všetky ostatné, že sú tu blázni s detskou udicou a kukuricou, nech sa toho nechytajú. Fungovalo to. Pokusy o nahodenie boli skoro vždy keď sme zbadali, že je voľný kus pobrežia alebo nejaké mólo, ale bez úspechu. Bolo evidentné, že návnadu ryby vidia, ale vôbec ich neláka, boli zvedavé, ale zas nie na toľko, že by ju aj ochutnali. Raz sme sa náhodou ocitli na pobreží, aj s inými rybármi, ti keď videli našu výbavu len sa pousmiali. Ryby sa v silnom prúde hmýrili, čajky robili hluk, ale na nás sa šťastie neusmialo. Vedľa stál malý chlapec s mamou, no a keď nahodil a ryba mu zabrala asi po 10 sekundách, tak to nás dojalo. Mama mu musela pomáhať, aby rybu vôbec vládal vytiahnuť na breh. Bol to ukážkový kus. V tom momente, nám došlo, že ryba na večeru bude jedine keď si ju objednáme z menu. Ja som na rybách nikdy predtým nebola, takže vlastne neviem ako to má celé prebiehať, o to intenzívnejšie som prežívala sklamanie. Môj spolucestovateľ bol z toho na nervy tiež. Veď my sme si zbalili aj mriežku na grilovanie, že si spravíme na ohníku lososa! Skúšali sme to rôzne, keď pršalo, keď fúkal vietor, no nič nefungovalo. Keď sa nám kukurica minula, vyskúšali sme aj originálnu kúpenú návnadu – umelé červy. Dopadlo to podobne, červy sme nosili v kufri a keď sme sa vrátili domov, darovali sme ich ozajstnému rybárovi.
Najlepší losos bol teda v tomto burgri. Ryby sa na severe najmä sušia, na veľké drevené konštrukcie sa zavesí úlovok a na vetre sa pomaly vysušia, takouto metódou vraj vydržia aj niekoľko rokov. Ochutnali sme to, ale nejaká extra pochúťka to nebola. Veľký dojem na nás nespravil ani veľrybí rezeň, nechutil ani ako ryba, skôr ako tvrdé kura. A ešte mi aj bolo ľúto, že chudera veľryba bola aj vďaka mne zabitá. Najlepšie na celom jedle boli tie pečené zemiaky.
Na budúce aj o sladkosti číslo
jedna, o hubárčení a všeličom inom.
Komentáre
Zverejnenie komentára