Špekačky, bobry a ruja

Ako dlho trvá asi cesta do najvýchodnejšej obce Slovenska? A ako to tam vôbec vyzerá? Bude dobré počasie? Čo keď nestihneme autobus? Nezmizne nám auto?

Aj to boli otázky, ktoré sme si kládli pred odjazdom. Predpoveď počasia bola skvelá, zbaliť sa problém nebol, nádrž takmer plná a tak sa mohol predĺžený víkend začať. Čakalo nás niečo cez 500 km v aute a neskôr 55 km po vlastných cez Bukovské vrchy v Národnom parku Poloniny, ktorému sa hovorí aj park tmavej oblohy. Nie je takých veľa, na skok sú aj ďalšie, necelých 18tis.km na Nový Zéland alebo len 4tis do Španielska.

Auto je bezpečne odstavené pred Tescom, autobus sme zmeškali, ale v zálohe je číslo na taxík.
Ak si radi nechávate to najlepšie na záver ako my, je jasné odkiaľ sa vyráža.


Osadné je malá, pokojná dedinka, kde sa určite všetci dobre poznajú, mačky si vyhrievajú kožuchy na kamenných plotoch, psi brešú kedy sa im zachce a na všetko dozerajú okolité lesy.

Cesta zo Sniny do Osadného je veľmi úzka a kľukatá. Keď nám cez cestu prebehnú dve líšky šofér ani nemrkne a tak začíname tušiť, že sme v divočine. Odvezieme sa priamo pred krčmu, odkiaľ sa pôjdeme ubytovať. Krčmár sype z rukáva rôzne tipy na túry v okolí, trochu sa začuduje, že ideme až z takej diaľky, ale jeho rady sú overené časom tak len počúvame a obdivujeme jeho zbierku prilieb, nábojníc a kopu podpisov na stenách od predošlých dôležitých zákazníkov.

Prvý deň túry je aj najťažší, batohy vážia maximum a tak sa nechceme zdržiavať, no v dedine sa dá vidieť niečo čo, nemôžme obísť.

Krypta , ktorá je súčasť pravoslávneho kostola, je prístupná kedykoľvek a netreba čakať na žiadne otváracie hodiny

Chvíľu trvá kým sa dostaneme cez asfaltovú cestu a vojdeme konečne na územie Národného parku, cesta je, ale naďalej celkom široká, dokonca sa tam ťaží. Po asi dvoch hodinách, sa to začína podobať na lesnú cestičku a aj tabule nám oficiálne hovoria, že vchádzame na "medzinárodný lesnícky náučný chodník"- Udava Solinka. Stromy sú čoraz vyššie, chodník užší a batoh akoby ťažší, vtedy si asi začínam uvedomovať, prečo je tak dôležité sa dobre pobaliť a nebrať zbytočnosti. 

Ak mal pán krčmár pravdu, za rohom na nás čaká bobria priehrada na poľskom území, hneď za železničnou stanicou, kde premáva úzkokoľajka, je to taký rozprávkový vláčik, ktorý píska, vypúšťa paru a vozí turistov do Poľska. Škoda, že nebol čas sa ním aj previesť. Kde chodí vlak, musí byť aj občerstvenie si povedali panie z Poľska a hneď pri koľajách si rozložili stánky a ponúkajú domáce koláče, zaváraniny, džemy a kávu, v duchu ľutujem ten kakaovník, ktorý padol počas poslednej prestávky. Riadime sa pokynmi a kráčame po koľajách na opačnú stranu, bez obáv, tým smerom už pár rokov žiaden vlak nechodí. Pán mal pravdu, necelých 15 minút a už sa dozvedáme z informačnej tabule zaujímavosti o živote bobra, kocháme sa ako bobria rodinka zamakala a postavila úctyhodnú priehradu, blatom pozliepané konáriky, ohlodané pne stromov im museli dať zabrať. Spoločnosť nám však robí par iba vážok, ktoré si robia ranný okruh, bobor teda len na obrázku.

Dnes sa nesleduje turistická značka, ale riadime sa podľa hraničných kameňov. Biele telo s červenou hlavičkou a na každom je jedinečné číslo, čiary na strede ukazujú presne v akom smere je hranica, v každej chvíli je teda jasné či práve stojím na slovenskom alebo poľskom území, má to aj psychologický efekt, ak sa číslo znižuje, vieme, že úsek končí a pri stúpaní to ocení asi každý. 

Nedopatrením sme zišli z chodníka a dorazili až k malej poľskej dedine, nevediac, že sa nedá úplne jednoducho napojiť na pôvodný chodník, sme sa predierali húštinou. Žiadni turisti, zato ale množstvo stôp od zveri kde sme len pozreli, mala som pocit, že na tých miestach sme boli jediní ľudia za poslednú dobu. 

Podľa smerovníkov, ktoré si sami protirečia nevieme, či už sme aspoň za polovicou. Tie časy musel asi vyznačovať klub bežcov, no dúfame, že sa už každú chvíľu musíme dostať na útulňu. Batohy sú stále ťažké, hraničné kamene lemujú cestu a ja klesám na duchu. Ktokoľvek kto chodí na túry sám má môj obdiv, ak by som bola sama, asi by som ďaleko nezašla. Keď už kráčame asi 8 hodín musíme zapnúť telefón a nazrieť do mapy. Nepoteší nás fakt, že pár stúpaní tam je, ale predstava špekačky s horčicou ma trochu povzbudí. Z dolín sa ozýva rev a ja prvýkrát v živote počujem jeleniu ruju.

Útulňa - Ruské sedlo

Našli sme ju! Vybalíme jedlo, zbehneme po čerstvú vodu, oheň už horí a zoznamujeme sa s mladým párom, ktorý dorazil asi pred pol hodinou. Chvalabohu nik iný už nepríde, otvoríme pivko a tak si vychutnávam chlieb s cibuľou a horčicou ako najlepšie predjedlo na svete.

Dobrú noc.