Jedlo, sladkosti a pocity

Usaďte sa, nech je čaj a nejaká mlska po ruke, dnes to bude o jedle.

Možnosť dať si grilovanú rybu sa vyškrtla a tak sme čerpali z vlastných zásob a tiež z prírody. Hríby. Tak veľa pokope sme ešte nevideli. Rástli na úplne hocijakých miestach, v strede chodníka to bolo úplne bežné. Prvý týždeň sme ochkali a fotili sa s nimi, potom už nám to prišlo ako bežné. Praženica s dubákom a slovenskou klobásou bola delikátna. 

Do potravín sme zašli zhruba každý druhý deň na čerstvý chlieb, nejaké sladké pečivo a nátierky. Na úplnom začiatku cesty, keď sme prechádzali na sever cez Švédsko, zastavili sme v malom mestečku na rýchly nákup. Len maslo, nejaký chlieb a rýchlo späť do auta. Odporúčam zistiť si ako sa povedia takéto základné potraviny v miestnom jazyku. Vyhnete sa prekvapeniu, keď si kúpite malú kocku masla a keď si ho idete natrieť na chlieb, vykľuje sa z toho droždie.
Poučenie: učiť sa jazyky, môže vám to naplniť bruchá.
Na obedy a večere sme teda vyjedali hlavne mäsové konzervy a cestoviny a ku nim dokupovali strúhaný syr, omáčku a podobne. Deň vopred sme si povedali na čo máme chuť a podľa toho nakupovali. Vďaka teplotám okolo 10 stupňov cez deň sme sa nebáli, že sa niečo pokazí ak to necháme v aute.

Vždy sme mali po ruke čerstvý chlieb a mohli si spraviť na cestu svačinu s nátierkou, salámou a zeleninou. Brali sme aj sladkosti, pár horaliek a čokoládu. Tie sme asi v polovičke výletu takmer dojedli a tak sme si ich už nechávali na špeciálne príležitosti ako obzvlášť pekné počasie alebo krásne túry. V takýchto momentoch som si uvedomila, ako som vlastne rozmaznaná. Keď niečo potrebujem, viem si to takmer v okamihu kúpiť a skonzumovať, či už ide o jedlo alebo hocičo iné. No v situácii keď je niečo menej prístupné, alebo je jednoducho všetko zatvorené a musíte improvizovať, dostáva všetko trochu iný rozmer. Mila keks zrazu chutí ako najúžasnejšia sladkosť na svete (a puká mi srdce, že jej môžem zjesť iba polovicu, aby si aj Martin odkusol). Lunchmeat na panvici s chlebom a horčicou je brutálne chutná večera a cestoviny s tuniakom, paradajkovou omáčkou sú obed, čo by si zaslúžil aj Michelinovskú hviezdu. Je jasné, že doma po návrate to už nie je také, lebo tá najdôležitejšia ingrediencia všetkých týchto jedál je zážitok, ktorý sa s nimi spája a dodáva tomu nezabudnuteľný pocit.

Ja, v roli spolusediaceho navigátora som mala na starosti občerstvovanie za jazdy hlavne počas dní, ktoré sme mali vyčlenené na presuny, čo znamenalo 8 hodín na ceste. Ráno sme si pripravili do termosky silný čierny čaj a ten nám vydržal až do večera relatívne teplý. Vyskúšajte špecialitu: jedna tablička mliečnej čokolády, nechať v ústach a zapiť teplým čajom a nech sa pomaly rozpúšťa.

Nebudem prehánať, ak poviem že najviac sme si pochutnali na wafliach. Zbožňujem ich. Od kedy sme ochutnali tie nórske, moja láska sa prehĺbila. Existuje vôbec lepšie jedlo na nedeľné raňajky? A dá sa vlastne nemať rád wafle? Ten pocit, keď sa ešte v župane tmolím po byte, na polovicu prebudená, cítim sladkú vôňu čerstvého cesta, keď waflovač pomaly syčí a šľahá sa smotana, to je proste pecka. K tomu šálka kávy, huňatá deka a je mi dobre. Ako som spomínala v úvodnej časti, keď sa niekam vyberiem, chcem ochutnať to, čo ľudia bežne jedia. Nóri sú wafloví maniaci. No a tak sme ochutnávali, s džemom a kyslou smotanou z mlieka od lokálnych kraviek, s ovocím, s orieškami... Aby to aj dobre vyzeralo takmer vždy boli v tvare srdca, no čistá láska na tanieri.

Až som z toho všetkého vyhladla, tak dobrú chuť, dajte si niečo fajnové a zase nabudúce.